O jednej problémovej menšine a väčšine

Autor: Marek Paulovič | 29.10.2013 o 15:45 | (upravené 29.10.2013 o 18:09) Karma článku: 5,90 | Prečítané:  965x

Elégia po Slovensky:  úvod - rozprávka, jadro - realita, záver - hluchý výkrik do slepa adresovaný našej spoločnosti. Tento článok píšem aj ako reakciu na momentálny návrh zákona, podla ktorého si budú musieť poberatelia dávok v hmotnej núdzi svoj príspevok odpracovať.  Ak sa tento zákon podarí odsúhlasiť, bude to pre mňa ďalší krôčik k o niečo sociálnejšej a najmä spravodlivejšej spoločnosti. V nasledujúcom príspevku ponúkam paralelu zo zahraničia, ktorou by sme sa mohli nechať inšpirovať.

Rozprávka: Bola raz jedna rómska menšina


Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a za siedmimi dolami, kde voda sa sypala a piesok lial, žil  jednej krajine jeden starobylý národ. Tento ľud si vravel Roma, čo v preklade znamená človek, a na toto územie dokočovali pred niekoľkými storočiami. V tejto rozprávkovej krajine sa im ale tak zapáčilo, že sa v nej rozhodli usadiť. Pôvodní obyvatelia im spočiatku nedôverovali, ale postupne si naši kočovníci našli svoje miesto v spoločnosti – podarilo sa im socializovať sa, ale zároveň si udržiavať vlastnú kultúru a tradície. V minulosti dokázali vernosť svojej novej domovine, keď mnohí hrdinsky položili životy za jej obranu, čo dokazujú viaceré slávne vojenské historky a čestné pomníky.  Pôvodní obyvatelia si ich však už nevážia ako kedysi  a začali sa k nim stavať  skôr s odstupom. V súčasnosti si totiž Romovia žijú lepšie ako bieli, čo medzi ľuďmi vyvoláva závisť a strach. Strach hlavne z nepoznaného, pretože nikto nevie, ako rómske rodiny a klany prichádzajú k peniazom, no všetko nasvedčuje tomu, že zákony dodržiavajú ako majú, pretože málokedy dôjde k tomu, že by im niekto dokázal opak. Domáci si pošuškávajú, že veľké rómske rodiny dokážu nakumulovať slušné množstvo majetku a potom ho šikovne investovať vďaka tomu, že dokážu dať svoje úspory dokopy a plne dôverujú svojím vajdom. Čo sa týka ich životného štýlu, rozhodne sa nemajú za čo hanbiť. Celkovo by sa dalo povedať, že si žijú na vysokej nohe – drahé autá, šaty, šperky, prepychové hostiny a tak podobne. Istým spôsobom taktiež pripomínajú mafiu, pretože pri vybavovaní účtov sa riadia vendetou a každý si dvakrát rozmyslí si s nimi niečo začať. Mimo ich komunitu síce zatiaľ nedošlo k žiadnym konfliktom a domáci sú tak povediac radi, že si Rómovia vždy všetko tak rozumne vybavia medzi sebou, a preto sa im im do toho radšej nemiešajú... .

Znie to ako úplne uletená rozprávka, alebo odbornejšie povedané, utopistická predstava, či nie? Omyl, toto je realita – krajina o ktorej hovoríme je Fínsko, kde si rómska menšina naozaj žije slušný a usporiadaný život.

 

Slovenská realita

 

Žiaľ, ako iste všetci vieme, u nás má táto situácia od rozprávky veľmi ďaleko. V centre tejto nikdy nekončiacej búrlivej debaty stoja Rómovia bez pracovných návykov s na dnešnú dobu až odvážne alternatívnym životným štýlom, na strane pravej extrémisti, ktorí by najradšej všetko riešili ručne-stručne, a na ľavej zase nájdeme večne ospravedlňujúce záujmové skupiny, ktoré len odvracajú pozornosť od skutočných problémov. Niekde pomedzi nimi korčuľuje slovenská vláda a sľubuje, čo je pre ňu v danej situácii najvýhodnejšie. Kde sa ale teda stala chyba, že situácia na Slovensku sa zdá byť takmer bezvýchodisková? Naozaj môžeme viniť za rómsky problém len rómsku menšinu? Toto je otázka, ktorá mi vŕta hlavou podobne ako mnohým sociológom, vládnym a mimovládnym organizáciám, pričom každý vidí riešenie problému z inej perspektívy. Neskutočne si vážim občianskych iniciatív a mimovládok, ktoré sa pokúšajú na tejto situácii niečo zmeniť. Krôčik po krôčiku, pomaly ale iste prinášajú prvé úspechy a idú príkladom, že je lepšie konať a nie iba klábosiť, no žiaľ na ďalekosiahle zmeny to nestačí. Na to je potrebná plná podpora verejnosti a predovšetkým štátu, ktorý možným riešeniam uspôsobí legislatívu. V prvom rade je však treba dôkladne analyzovať príčinu problému a až na základe toho odvodzovať vhodné riešenia.

Najjednoduchšie povedané, (zaiste iba jeden z mnohých uhlov pohľadu) príčinou rómskej problematiky je fakt, že sme Rómom dovolili spohodlnieť. Bezpochyby k tomu prispel bývalý komunistický režim, no určitú dávku zodpovednosti nesie aj súčasná politika. Sociálna politika štátu sa v tomto smere stáva kontraproduktívna, pretože vzniknutý problém nerieši, práve naopak, iba prehlbuje. Sociálne dávky, ktoré majú pomáhať „problémovým“ sociálnym vrstvám im iba ubližujú a vôbec nekončia tam, kde treba. Namiesto motivácie k práci je výsledný efekt presne opačný. To navyše vyvoláva vlnu nevraživosti medzi tými, ktorí sa na tieto dávky poctivo poskladajú zo svojich daní. Nedávne búrlivé protesty v Čechách sú varovným signálom, aby nerupli nervy ľudom aj u nás a nepridávali sa v hojnom počte k pravicovým extrémistom, ktorým stále sa prehlbujúci konflikt akurát tak hrá do karát V každom prípade si ale rovnako ultralavičiari, „stredopoliari“, či ultrapravičiari kladú rovnakú otázku: Existuje vôbec nejaké nenásilné, bezbolestné, pohodlné, no najmä  demokratické riešenie?

 

Samozrejme že existuje, o tom nás koniec koncov presviedča politika už niekoľkých vlád – stačí predsa všetko nechať so založenými rukami tak, ako to je doteraz. Momentálna situácia určite každému vyhovuje, keď sa ešte nikto nebúri. Tzv. nižšia stredná vrstva je štátom vykorisťovaná, aby mohla zabezpečiť bezstarostné živobytie pre jednoduchších a ľahšie získateľných voličov, aby pred nimi ochránila našu novodobú „ šlachtu“, ktorá si chce zase bezstarostne užívať nakradnuté peniaze. Do pasce chudoby v podobe zaručene istých dávok sa ľahko padá. Čo majú ale spraviť tí, ktorí si chcú dopriať dôstojnejší život? Zatnúť zuby a ísť makať, lebo im ten náš sociálny štát viac vezme ako dá.

 

Rómska menšina ako víťazi sociálnej evolúcie


V istom slova zmysle by sme mohli vidieť rómsku menšinu ako jasných favoritov, ktorí sa časom naučili, ako zo spoločnosti čo najviac vyťažiť a čo najmenej jej dať. Nemôžeme im to klásť za vinu, je to úplne prirodzené: Ako vraví Skinner, každý sa správa tak, aby zo situácie čo najviac vytažil a aby ho to čo najmenej bolelo. Aby sme ale podľa Darwinovej teórie nevyhynuli, mali by sme túto neľahkú situáciu riešiť. A to podobne, ako tomu býva v prírode – imitáciou lepšie fungujúcej spoločnosti.

Pred pár rokmi som počas návštevy Veľkej Británie žasol nad niekoľkými čitateľskými reakciami v novinách útočiacimi na povinnú účasť vysokokvalifikovaných nezamestnaných na verejno-prospešných prácach s odôvodnením, že takáto činnosť je ako klincom do rakvy a útok na psychiku nezamestnaného profesionála, ktorý tak skôr či neskôr príde o vlastnú hrdosť a zdravý rozum vôbec. V Anglicku musí totiž každý nezamestnaný odpracovať určitý počet hodín verejnoprospešných prác, aby vôbec dostal podporu v nezamestnanosti. Diskusné príspevky apelovali na to, aby sa ponižujúca práca pre nezamestnaných vysokovzdelaných a vysokokvalifikovaných odborníkov aspoň obmedzila, keď už jej zrušenie vôbec neprichádza do úvahy. To je iba jeden z mnohých príkladov, ako to na západe funguje. O tom, ako Rómovia v západných krajinách poctivo pracujú, lebo vedia, že bez práce nie sú koláče, už bolo v podstate napísaných neúrekom článkov.  Tento príklad z Veľkej Británie je však čímsi špecifický a veľmi ma zarazil. V Anglicku musia vysokoškolsky vzdelaní ľudia pracovať, aby vôbec dostali podporu, a u nás ju pokojne rozdávame všetkým veselo nepracujúcim?

Na Slovensku je teda hlavným problémom nesprávne nastavená sociálna politika, nie Rómovia. Ako sa má vlastne dlhodobo nezamestnaný človek vrátiť do produktívneho pracovného života, keď ho k tomu sociálna politika vôbec nemotivuje? Pridajme si k tomu ešte zlé sociálne pomery, naučené správania, vplyv sociálneho prostredia, štipku odlišnej mentality a ukážte mi jediného „bieleho“, kto by po otravnom kokteile podobných údelov osudu neupadol do rovnakej sociálnej pasce.  Podobný sociálny systém ako funguje na západe by sa ale u nás žiaľ nepodarilo presadiť, pretože na zmenu by bolo potrebné až príliš veľa politického tlaku a taká zmena by bolela. Strach politikov a pohodlnosť voličov teda spôsobujú, že pri presadzovaní zmien doslova prešľapujeme na mieste.

 

Históriou je však overené, že pri každej radikálnejšej zmene treba chvíľku počkať, kým ju spoločnosť strávi. Prvotnú vlnu protestov po čase vystrieda „občianske porozumenie“, alebo inak povedané – zmena v myslení. Podobne tomu bolo začiatkom 40 rokov v USA, keď bolo riadenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu zrazu postavené mimo zákon. Všetko sa to pritom začalo jednou nadovšetko odhodlanou ženou, ktorá kvôli opitému vodičovi prišla o dcéru. Dnes berieme túto povinnosť ako úplnú samozrejmosť. Presadiť veľké zmeny nikdy nie je jednoduché, iba vytrvalosť a snaha môžu dopomôcť k ich úspešnej realizácií.

 

Kde je ale naše sociálne cítenie?


Rómska problematika na Slovensku ale podľa mňa odrzkadluje aj čosi iné a tým je nečinnosť spojená s neustálym hľadaním vynníka alebo niekoho, kto má za nás akoby zázrakom všetko vyriešiť. Ak porovnám slovenskú náturu so západnými krajinami, napadá mi jedna nie veľmi lichotivá charakteristika – sme národ hundrošov. Z toho čo som zažil a precestoval si dovolím povedať, že nikde na západe sa v krčme nepreberá kritika štátu tak ako u nás, podobne ako nikde na západe si nenechá občan od štátu tak skákať po hlave, ako na Slovensku. Miesto toho, aby sme nespokojne vyšli do ulíc je našou únikovou stratégiou iba hromženie v krčme a snaha nedať tomuto štátu ani cent navyše, ak existujú prostriedky, ktorými sa to dá docieliť. Obe tieto zbabelé vlastnosti žiaľ iba hovoria o úpadku spoločnosti.

Z komunizmu je v nás ešte stále zakorenené staré dobré „kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu“. Potom sa ale samozrejme náš milý ranno-kapitalistický štát snaží brániť ako sa len dá a vznikne z toho večný boj kto z koho. Nemôže stále len zlodej kričať na druhého „chyťte zlodeja“ (aj keď je samozrejme rozdiel, keď si niekto nakradne milióny a niekto druhý neprizná zárobok z brigády). Patrilo by sa zapojiť do života trochu sociálneho cítenia, zodpovednosti a spolupatričnosti. Najideálnejšie by bolo, keby sme prestali štát okrádať, kde sa dá, a ešte ideálnejšie by bolo, keby sa nám za to štát odvďačil vytvorením sociálnej politiky, ktorá motivuje pracovať každého a nie iba núti tých, ktorí môžu a vládzu. Ja viem, utopistická predstava, ale kto nesníva o lepšej budúcnosti, nikam sa nikdy neposunie. Zatiaľ ale na Slovensku skôr vládne davová psychóza typu „prilepši si nejako aj ty, ked to robia všetci naokolo, ved bol by si blbý, keby nie“. A tak aj čestnejšie povahy môžu ľahko podľahnúť a všetko sa to podobá na jeden rýchly biatlon typu naber čo môžeš a uteč, prípadne ešte horšie, naber čo môžeš a zotrvaj, aby si v tom mohol nadalej pokračovať. Príkladov pánkov podnikateľov, ktorí si žijú na vysokej nohe, vozia sa na drahých autách a bývajú v drahých domoch, ktoré využívajú ako firemné sídla, pričom platia len mizivé dane, by sme asi našli  viacero. Už o tom hovoril nedávno aj minister financií. Práve na nich sa majú zamerať daňové kontroly. Fajn, aspoň nejaký ten posun vpred.

Máme ale guráž na ozajstné zmeny v spoločnosti? Ak chceme, aby sa niečo zmenilo, mali by sme v prvom rade začať od seba. Pozrime sa napríklad na Francúzsko a Kanadu, kde berú občania charitatívnu činnosť ako vlastnú občiansku povinnosť a hrdo sa prihlasujú na dobrovoľnícke akcie na pomoc chudobnejším a „menej privilegovaným“. Na druhej strane však treba uznať, že na to majú aj vytvorené podmienky, lebo tejto charite sa venujú napr. jeden deň do mesiaca v rámci svojho pracovného času. Tým do spoločnosti prispieva ako zamestnanec, tak i zamestnávateľ. Viem, firemnej politike na Slovensku ešte chvíľku potrvá, kým sa dostane do takého štádia, ale verme, že raz k tomu tiež príde.

Vyspelé krajiny Západnej Európy dosiahli túto kultúru spolupatričnosti za pár desaťročí povojnového kapitalizmu. Je pravda, že sa im darilo a považovali za povinnosť sa o svoj blahobyt podeliť. Môžeme si síce priznať, že my sme až také šťastie nemali, ale  to neznamená, že by sme mali byť o to trucovitejší a sebeckejší, keď sa nám „až tak“ nedarí.

 

Zdá sa mi , že Slovensko v dobrovolníctve za tých 20 rokov nespravilo zrovna míľové kroky  Sčasti to môžeme klásť za vinu aj povinným komunistickým brigádam, ktoré sa postarali o istú nechuť ľudí robiť niečo zadarmo. Na Slovensku síce máme nadšených dobrovoľníkov, hlavne medzi mladými, ale nedá sa určite hovoriť o mainstreamovej dobrovolníckej kultúre ako v zahraničí.  Sme my ako národ naozaj tak vybičovaní vlastnou snahou o prežitie, alebo je to len našou pohodlnosťou, že takéto sociálne cítenie nefunguje aj u nás? V každom prípade by sme sa nad tým mali zamyslieť pred tým, ako začneme alibisticky ukazovať prstom na druhých, aby spravili niečo v mene vlastnej krajiny. Potrebovali by sme v istom zmysle druhé národné obrodenie, čo sa spolupatričnosti a zodpovednosti k vlastnému národu týka.

 

Plať vs. ber

 

Dosť rozmýšlam nad tým, prečo nikomu z politikov alebo poslancov ešte nenapadlo zmeniť slovo dávka na slovo príspevok , pričom  príspevok by nemusel byť automaticky poskytovaný  za ničnerobenie, ale za prispenie, inak povedané za aktivitu, ktorá by sa implicitne za daný príspevok vyžadovala.  Na vine je možno strach,  že by sa takýmto nepopulárnym riešením  podkopala ich popularita a stratili by cenné a ľahko získateľné hlasy voličov. Akékoľvek nepopulárne riešenia pre samotnú rómsku komunitu by znamenali politickú samovraždu a nikto si predsa pod sebou nebude píliť konár. Veď tí, ktorí tvrdo pracujú, sa zatiaľ nebránia ... nevládzu už na nič myslieť ... a nemajú popri  celodennej drine na to ani čas, situácia je ešte stále ako-tak udržateľná, tak čo, kašlať na to. Jediný, kto by sa bránil, by bol ten, kto na to čas má a vládze ... komu by sa to oplatilo, teda tí, ktorí  berú zo systému bez námahy a bezpracne.

Preto v každom prípade vítam návrh zákona o povinnom odpracovaní dávky v hmotnej núdzi. Je to prvý krok, ako podporiť u niektorých ľudí pracovné návyky a tých poctivo pracujúcich upokojiť, že ich dane sa nebudú rozdávať len tak. Z tohto dôvodu tu musím, veľmi prekvapene, ale celkom rád, so všetko cťou uznať uznať zásluhy väčšinovej vlády, že tento návrh vyšiel práve od nich. Pretože kto nešetrí kritikou, nemal by ani chválou  ... .

Pevne ale verím, že toto nie je iba prvý a posledný krok, ale začiatok naozaj uvedomelej sociálnej politiky. Podobne si treba uvedomiť, že ak politici nedokážu presadiť potrebné riešenia, ďalšia iniciatíva na zmenu by mala vychádzať z ľudu. Zase si ale môžeme klásť jednu a tú istú otázku – máme na to guráž? Alebo len budeme v kútiku tíško pokračovať vo frfľaní a budeme dúfať, že sa to zmení samé  alebo to niekto spraví za nás? Začať treba ale od seba, vyvíjať občiansku iniciatívu a tlačiť na vládu, no v prvom rade prestať špekulovať, kde a ako ošklbať štát na daniach. Nedá sa len stále vyhovárať, spôsobom „ja by som aj platil poctivo dane, keby som vedel, že štát ich adekvátne prerozdelí.“ Na druhej strane nebude veľmi čo prerozdeľovať, keď každý bude kreatívne čarovať s účtovníctvom kde sa len dá.

Vo Švédsku ľudia hrdo platia aj 50% dane, lebo vedia, že sa rozumne prerozdelia v sociálnom systéme. My si ale povieme, že no veď aj by sme platili, keby sme za to mali primeranú zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Lenže štát si povie to isté a trhová ekonomika nepustí: Ako má vláda zabezpečiť primeraný zdravotný a sociálny systém, keď jej unikajú ťažké milióny na daniach? Nech už sa postavíte na ktorúkoľvek stranu, bez vzájomnej zmeny v myslení oboch zúčastnených strán sa len budeme točiť dookola ako škrečok na kolotoči a uženieme sa do úplného vyčerpania.

Taktiež úplne milujem rezignujúce názory typu „ja to tu balím ...  Slovensko sa rúti ku dnu rýchlejšie ako Titanic ... vypadnem kým sa len dá za lepšou budúcnosťou do zahraničia“. Ak má niekto vysnívaný život niekde v zahraničí, tak prosím, ale utekať z rodnej krajiny a hádzať flintu do žita len preto, že Slovensko je údajne stratené, je tak trochu zbabelstvo.

Preto potrebujeme nie len vymeniť skorumpovaných politikov, ale predovšetkým zmeniť myslenie, stať sa trochu čestnejšími voči štátu a samým sebe. Preto si neželám nič iné, len zodpovednejší a čestnejší prístup ľudí k svojich občianskym povinnostiam, medzi ktoré mimo iného patrí aj iniciatíva sa aktívne zapájať do behu štátu a apelovať napríklad aj za riešenie večne „problematickej“ rómskej problematiky. Vláda s tým nemusí robiť nič, to je predsa najpohodlnejšie, hlavne keď zatiaľ všetko funguje „relatívne dobre“ aj bez intervencií. Iniciatíva k zmene musí vychádzať od ľudí a treba dať vláde pocítiť,  že nám sakra dosť záleží na budúcnosti nášho štátu a nenecháme ich tam len tak nečinne sedieť a popíjať si vínečko priamo v parlamente..

 

Je to teda všetko na nás. Možno nás poctivých prehlasovali vazali socialistickej vlády, ktorí sa húfom v rómskych dedinách poberali k volebným urnám bez toho, aby podaktorí vôbec vedeli, koho a prečo vlastne volia. To nevadí, keď už si teda sedia na železnom tróne, nech sa na ňom aspoň poriadne zapotia. Netreba na to tak veľa – stačí vetovať každý nezmyselný zákon, ktorý sa vláda, alebo lepšie povedané, niekto neviditeľný za ňou, snaží pretlačiť. Už pri počte 500 pripomienok sa návrh zákona vracia do parlamentu na prerokovanie. V dnešnej dobe sociálnych médií, v ktorej je možné vyzbierať tisíce lajkov za sebelepšiu blbosť, naozaj nevidím problém v organizovaní ľudí v boji  za lepšie a spravodlivejšie zákony. Treba ale taktiež  vedieť podporiť každý rozumný zákon a návrh, ktorý túto spoločnosť môže posunúť vpred. Ale to by sme najprv museli prestať pozerať novodobú zvieraciu farmu, pretože o všetko ide nie tam, ale v našom parlamente, respektíve ešte v pripomienkovom konaní, cez ktoré pri zatvorených učiach a ošiach milých občanov prechádzajú úplné nezmysly. To by už ale bolo asi priveľa námahy, či nie? Správne, radšej si zapneme Búrlivé víno a utopíme svoje problémy v žiali fikcie pred ešte horkejšou realitou, je to predsa len jednoduchšie. Prvotná otázka však, milý čitateľ, zostáva stále nezodpovedaná: Máme na to vôbec guráž?

 

Pre tých, ktorí môj apel pochopili:

Pripomienkové konania: viď odkazy nižšie

Najbližšie komunálne voľby: Nenechajmesa opiť rožkom alebo koláčikom, ale dajme si tú námahu aspoň vygoogliť kandidátov a vybrať toho najvhodnejšieho. V tomto si dovolím spomenúť mantru personálneho managementu, že nikdy sa nevyberá ten najlepší, ale najvhodnejší – niečo na tomto tvrdení predsa len bude.

Novembrové pochody: Plánujú sa rozsiahle demonštrácie. Čím viac slušnejších ľudí a menej fanatikov, tým lepšie. Mandela bol terorista a dostal nobelovú cenu za mier – prečo? Lebo používal viac rozum ako hrubú silu a základnou podmienkou jeho protestov bola absencia násilia namiereného proti ľudom ... .

 

P.S. Ak ste tento článok naozaj dočítali do konca, milí čitatelia, vedzte, že na zmenu sa nedá donekonečna čakať, ale musí vychádzať od nás.

 

(„Ak má vyhrať zlo, potrebuje už len jedno – aby slušní ľudia nerobili nič.“ Edmund Burke)

 

Užitočné odkazy:

http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=udalosti/udalost&MasterID=52842

https://lt.justice.gov.sk

http://farma.markiza.sk/

http://burlivevino.markiza.sk/epizody/

 

http://www.dailymail.co.uk/news/article-1389037/Make-jobless-community-work-return-benefits-say-quarters-voters.html (spomínanú diskusiu v edinburgských novinách sa mi žiaľ nepodarilo nájsť, ale tento článok tiež odráža názory tamojšej spoločnosti) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?